ZRUŠENO: Maja Hriešik: Aspekty súčasnej tanečnej dramaturgie –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ prekarita, hacking, emancipácia

Aspekty súčasnej tanečnej dramaturgie –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ prekarita, hacking, emancipácia

Prednáška reflektuje súčasné podoby dramaturgickej praxe, ktoré si nárokujú svoj vlastný priestor, práva a zodpovednosti a ilustruje ich prostredníctvom príkladov zo súčasnej tanečnej tvorby. Nové formy angažovania sa a aj chápania dramaturgie v rámci procesu tanečnej tvorby otvárajú možnosti redefinovania jej rozsahu či funkcie, ukazujú sa aj ako významný faktor (re)definovania identity tanečného odvetvia. Dramaturg/ička prestáva byť len v službách produkcie alebo choreografa/ky a emancipuje sa od tejto závislej úlohy. Dramaturgia sa hlási o možnosť konať samostatne mimo choreografických praktík a tým sa potenciálne prehlasuje za samostatnú, reflexívnu, angažovanú a politickú prax ale takisto poukazuje na svoju prekarizovanú pozíciu. Tento posun prináša širšiu rekonfiguráciu autorstva, zodpovednosti a kritického zapojenia v rámci súčasnej tvorby performancií a aj skúmanie jej nových potrieb v rámci prebiehajúcej polykrízy.

Maja Hriešik pochádza zo Srbska, žila v Portugalsku no nakoniec sa usadila na Slovensku. Absolvovala štúdium estetiky a divadelnej réžie. Od postgraduálneho štúdia na Katedre dejín a teórie divadla na VŠMU sa venuje problematike telesnosti, tanečnej dramaturgii a kurátorskej práci. Pedagogicky pôsobí na Katedre tanečnej tvorby VŠMU. Spoluzakladala organizáciu združujúcu nezávisle pôsobiacich slovenských tanečníkov Platforma pre súčasný tanec (2016), ktorú do 2025 aj manažovala a v rámci ktorej sa venovala medzinárodnej spolupráci, príležitostiam pre umelecký rozvoj, kurátorstvu a advokácii. Ako tanečná dramaturgička a spoluautorka spolupracuje s viacerými kolektívmi a choreografmi a choreografkami na Slovensku a Českej republike. Tanečnej dramaturgii sa venuje aj teoreticky a je vyhľadávanou koučkou a dramaturgickou mentorkou. Zaujímajú ju podoby sieťovania a kolektívne dynamiky na umeleckej scéne, dialóg rôznych odvetví či zriaďovanej a nezriaďovanej kultúry. V kontexte dramaturgickej praxe aktuálne rieši problematiku environmentálne uvedomelých praxí ako aj formy samoorganizácie či tvorby, ktorá sa nepodriaďujú projektovému, jednorázovému fungovaniu.